Klikni na uzol a preskúmaj súvislosti
Namiesto rovnej steny sa priečelie vlní dovnútra a von, akoby bolo z hmoty, nie z kameňa. Borromini touto technikou pri kostole San Carlo alle Quattro Fontane v Ríme urobil z fasády samostatné divadlo svetla a tieňa.
Maľba na strope predstiera priestor, ktorý fyzicky neexistuje — kupolu, nebo plné postáv, architektúru mieriacu do nekonečna. Andrea Pozzo takto v kostole Sant'Ignazio v Ríme namaľoval celú „falošnú“ kupolu na plochý strop, pretože na skutočnú neboli peniaze.
Steny a stropy zaplnené štukovými ornamentmi, zlátením a maľbami do posledného centimetra — žiadna prázdna plocha, ktorá by rozptýlila dojem nebeskej nádhery. Tento princíp „horror vacui“ dosiahol vrchol v neskorobarokových a rokokových interiéroch, akým je aj slávny Wieskirche v Bavorsku.
Špirálovito krútené („šalamúnske“) stĺpy dodávajú aj nehybnému kameňu pocit pohybu. Berniniho bronzový baldachýn nad hlavným oltárom Baziliky sv. Petra je najznámejším príkladom — obrovská stavba v stavbe, ktorá mala pútnika doslova vtiahnuť pod kupolu.
Barokové sochárstvo zachytáva vrcholný, najintenzívnejší okamih deja — a svetlo (často skryté, dopadajúce cez neviditeľné okno) scénu dramatizuje ako na javisku. Berniniho Extáza svätej Terézie je učebnicovým príkladom tejto spojenej sochárskej a svetelnej réžie.